WHW – Kinlochleven

Cesta stúpa súvisle pár kilometrov a doobeda prejdem hodný kus. Z najvyššieho bodu sa rozprestie pohľad na Rannoch Moor – močariská a rašeliniská, moc ma to neberie. Cesta je vyššie položená a okolie fotogenické, počasie mi ale nepraje a tak nechám foťák v kapse.

Cestou som nestretol nikoho, ale pred vrcholom vidím žltý nárazový stan. S jeho majiteľmi sa stretávam v Climbing bare hotelu Kingshouse pri vstupe do údolia Glen Coe. Sú to Dáni, idú zmáknuť Ben Nevis, no vela stastia prajem. Povodne som tu chcel spat, ale je len obed a navyše ubytovňa je tu zrušená, hotel príliš drahý. Kráčam údolím Glen Coe, nádheru ruší nielen zlé počasie ale hlavne frekventovaná cesta. Následuje výstup na najvyšší bod WHW – Devils staircase. Výstup nie je tak dramatický ako názov, ale po skoro 20 km v nohách to dnes ide pomaly. Večer teda beriem izbu v hosteli Blackwater house v Kinlochlevene (15 Libier za ložko a noc), nemci statočne stanujú.